Mám veľmi ťažké obdobie. Trápi ma nekonečne veľa vecí. Stále mi však hlavou chodí myšlienka o článku o mladom chlapcovi, ktorý umrel príliš skoro. Myslím na jeho mamu. Viem si len predstaviť, čo cítila. Nikdy to nechcem zažiť. Milujem svoju dvérku Klárku nadovšetko na tomto svete. Nie, nie je chorá, nemá ani len soplík. Vďaka Bohu. To "len" môj manžel Peter povedal, že ak odídem za Vanesou, spustí sa krutý boj o Klárku. "Začne sa pre Teba peklo na zemi. Nikdy sa jej nevzdám. Nedovolím Ti, aby si mi ju vzala. Pôjdem hlava, nehlava. Dám akýkoľvek úplatok, aby Ti ju súd nikdy nepridelil."
Nikdy sa svojho malého anjelika nevzdám. No nechcem ublížiť ani Petrovi. Tak čo mám robiť? Nechcem mu ju vziať. Máme za sebou množstvo rozhovorov, o nás, o našej dcérke, o mne a o Vanese. Áno, už to vie. Zajtra ma čaká návšteva psychológa. Čo mám robiť?
Môžem si dovoliť myslieť aj na seba? Alebo mám brať len ohľad na toho druhého? Keby sme chceli, tak by sme to všetko dokázali zvládnuť. Nezobrala by som mu maličkú, mohol by s ňou byť každý deň... Povedala som mu, že sa chcem osamostatniť, že potrebujem byť sama. Stále to prekrúca. Myslí si, že si potrebujem niečo dokazovať a aby som mohla ísť za Vanesou kedykoľvek. Nechápe, prečo nebojujem za rodinu.
Pravda je, že manželstvo ma ubíja. Neviem, čím to je. Mojou povahou? Tým, že ho už nemilujem, hoci si ho vážim? Tým, že nežijeme sami? Tým, že žijeme v jednom dome s jeho mamou? Tým, že moja rodina a známi sú tak ďaleko? Mojou láskou k žene?
Pravda je taká, že potrebujem žiť sama, samozrejme s mojou dcérkou. Nikdy som nebola úplne samostatná, ponáhľala som sa do manželstva, lebo som si myslela, že ho nekonečne milujem. Zrejme som len potrebovala utiecť. Ale to je teraz nepodstatné. Vtedy by to bolo ľahšie, teraz je tu aj jeden malý človiečik, ktorému som večným dlžníkom. Viem, že to bude ťažké, že to nebude med lízať, že nikto mi nikdy nič nedá zadarmo, ale zvládli by sme to. A budem vedieť kto som a na čom sme.
V nikom inom nehľadám chybu, lebo viem, že tá je u mňa. Asi som riadny sebec, keď mu chcem takto ublížiť, veď som mu dala sľub. Strašne trpím, keď vidím ako trpí on. Mám ostať s ním len kvôli tomu? Je pravda, že boli aj také chvíle, keď som s ním bola šťastná. Často som sa však cítila nešťastná a sama, hoci som bola milovaná. Na druhej strane vidím množstvo manželstiev, ktoré fungujú len na oko a pridom si obaja robia, čo chcú. Keď deti vyrastú, prídu na to. Netrpia tie deti potom oveľa viac? Netrpia, keď zovšadiaľ počúvajú, že ich otec to a matka hento? Mám sa hrať a pretvarovať? Len preto, aby som ho urobila šťastným? Bolo by to naozaj šťastie? Bolo by to dobré?
Snažím sa v prvom rade myslieť na náš malý poklad. Bude šťastná, keď budem žiť s jej otcom, hoci to nebude o láske, ktorá hory prenáša? Bude to vlastne o pretvárke. Alebo to lepšie zvládneme, keď vzťah s Petrom ukončím a prešli by sme na nejakú zvláštnu formu priateľstva? Naozaj neviem, čo robiť. Nechcem ublížiť manželovi, nechcem ublížiť jeho a mojej rodine, nechcem ublížiť Klárke, Vanese a ani sebe. No je jasné, že bez sĺz toto všetko nebude.
Moja mama ma učila, že rozhodnúť sa dá buď srdom, alebo rozumom. Zrejme to bude tentokrát o kompromise s prevahou srdca. Doteraz som sa rozhodovala len rozumom a nebola som šťastná. Napokon to srdce aj tak zvíťazí a teraz to nie je o rozhodnutí, či on alebo Vanesa.
