Ľahli sme si a už sa to rozbehlo. Zvracala som, hnačkovala som, mala som pomerne vysokú teplotu. Okolo polnoci mi začalo bruško tvrdnúť každých 3 až 15 minút, bolo to nepravidelné a nie veľmi bolestivé. Celú noc som nespala. O šiestej ráno, 20. júna 2005 sme sa konečne dovolali môjmu pôrodníkovi.
- Choďte k obvodnej lekárke a potom prídite do mojej ambulancie, vyšetrím vás.
- Áno, sú to kontrakcie. Zoberte si tašku a nahláste sa na pôrodných sálach.
Krvi by sa vo mne nedorezal. V hrdle guča, po lícach mi stekali slzy. My rodíme! Strašne som sa bála. Ani neviem čoho. Poplakala som si a vyrazili sme na pôrodné sály. Prijali ma, nasledoval klystír, monitor bábätka, vyšetrenie pôrodných ciest, sprcha. Obed, sprcha. Kontrakcie prestávali. Večera, sprcha. Medzitým sa narodil jeden chlapček.
Vonku už bola hlboká tma. Bola som jediná čakateľka. Nemohla som spať, zase som mala horúčku. Lekár mi odmietol povedať, ako sa pôrod bude vyvíjať. Asi sa pokúsim zaspať.
Au, asi po dvoch hodinách nepokojného spánku ma zobudila silná kontrakcia. Tak už to možno bude. Čo mám robiť? Spať? Chodiť? Osprchovať sa? Ďalšia kontrakcia bola slabučká, tak som sa rozhodla pre spánok.
O šiestej ráno, 21. júna 2005 ma zase napojili na monitor. Len slabunké kontrakcie.
O 6:30 som však už nemala pocit, že mám len slabunké kontrakcie. Vyšetrenie.
- Už ste odtvorená na 5 až 6 prstov.
Áno? A čo bude ďalej? To nevedel nik. Iba tá malá babuľka v mojom brušku.
O 7:30 prišiel môj pôrodník, vyšetril ma, zatláčal krčok maternice. Kázal mi potlačiť.
- Výborne tlačíte.
To je síce pekné, ale bolesť ukrutná. Dostala som čípky proti bolesti.
Prišla rodiť ďalšia mamička. Zdala sa mi nejaká známa. Volá sa Eva.
8:30. Ďalšie vyšetrenie. Bolesť.
- Potlačte.
Uf, no, sranda to nie je. Ale nie je to ani také katastrofálne.
Lekár mi pustil plodovú vodu. Naordinoval infúziu.
Manželovi som stihla len napísať stručnú sms, že mi pustili vodu. Doletel ako namydlený blesk. Premiestnili nás do pôrodného boxu.
Kontrakcie boli už skutočne silné a ochromujúce. Nedokázala som sa vtedy hýbať, nie to ešte skákať na nejakej lopte, ako nám radili na predpôrodnej príprave. Manžel sa ma snažil masírovať.
- Nedotýkaj sa ma!
Nezniesla som na sebe žiaden dotyk.
9:50 som dostala ďalší čípok.
- 20 minút si poležte, aby sa čípok vstrebal a potom pôjdete chodiť na schody.
- Dobre.
Keď prišla kontrakcia, otočila som sa na bok, manželovi som schmatla ruku a v duchu som si odpočítavala nádychy. Tuším, že ich bolo osem. Pomáhalo mi to nemyslieť na bolesť.
Ďalšia kontrakcia. Otočka na bok, Petrove ruky, odpočítavanie...
- Ty to zvládneš, láska. Som pri Tebe.
Povzbudzoval ma Peter.
- Buď ticho!
Neskôr mi Peter s úsmevom na tvári hovorí:
- Tvoje reakcie boli ako z nejakého filmu.
Neprešlo ani 10 minút a ja som kričala, že už cítim prvý tlak na konečník. Neklamný znak toho, že čoskoro konečne uvidíme našu malú princeznú. Nevedeli sme sa dočkať. Netušili sme, že to bude už o 10 minút.
Malá sa narodila 21. júna 2005 o 10:10. Ale o tom inokedy.